Je čas zahodiť Gašparkovskú čapicu

Autor: Ladislav Piršel | 6.12.2013 o 15:15 | (upravené 6.12.2013 o 15:22) Karma článku: 15,60 | Prečítané:  884x

Slovensko za dvadsať rokov svojej existencie nemalo šťastie na svojich prezidentov. Ani jeden z nich nenaplnil svoj prezidentský mandát tak, aby sme z toho mohli mať pocit hrdosti. Dvaja boli zvolení v priamej voľbe. Jeden z nich dokonca opakovane. Ich prvé zvolenie však bolo výsledkom voľby menšieho zla, keď sa uchádzal o tento post Vladimír Mečiar. Dostali mandát aj od tých voličov, ktorí by ich za iných okolností vôbec nevolili. Mandát týchto voličov s najväčšou pravdepodobnosťou sklamali, ba dokonca zradili. Priebeh mandátu každého nášho doterajšieho prezidenta bol poznačený udalosťami, ktorými naši úradujúci prezidenti získali určitú formu Gašparkovskej čapice. Po štvrťstoročí od zmeny politického režimu bude mať Slovensko jedinečnú šancu zbaviť funkciu prezidenta tejto čapice. Je čas využiť túto šancu!

Všetci traja doterajší slovenskí prezidenti majú vo svojom životopise zápis o príslušnosti ku Komunistickej strane. Paradox? Nie! Takto spracúva svoju minulosť Slovensko.

Ani v jednej voľbe nebol úspešný kandidát, ktorý by takýto zápis nemal. Paradox? Nie! Takto Slovensko doteraz spracúvalo svoju minulosť.

S trochou irónie a sarkazmu by sa dalo povedať, že doterajší prezidenti boli to najlepšie, čo dokázala slovenská ľavica ponúknuť slovenským voličom. Buď doslova, alebo prenesene. Neviem, či sa má slovenská ľavica čím chváliť. Bude sa mať čím chváliť, keď postaví svojho kandidáta do prezidentských volieb 2014?

Je to týždeň, čo ohlásil svoju kandidatúru na prezidenta Milan Kňažko. Jeden z tých osobností Novembra 1989, ktoré stáli na tribúnach v časoch, keď nik nevedel, či sa bude strieľať alebo "len zatvárať". Jeden z tých málo umelcov, ktorí v čase socializmu mali odvahu vrátiť titul "zaslúžilý umelec". Jeden z tých málo ponovembrových politikov, ktorí mali vnútornú brzdu a dokázali opustiť najsilnejšieho muža vtedajšej politickej scény - Vladimíra Mečiara, a pracovať na tom, aby sa obmedzila jeho moc a jeho vplyv. Aby sa nekumulovala moc len v jedných rukách. Jeden z tých slovenských politikov, ktorí sa počas svojho pôsobenia snažili budovať a nie rúcať. Jeden z tých málo politikov, ktorí priamočiaro nazývali aj nazývajú veci pravými menami. Jeden z tých politikov, ktorí sa stiahli do úzadia a neboja sa povedať, že z ideálov Novembra 1989 sa splnilo len málo a že ide o veľa. Aj v nastávajúcich prezidentských voľbách.

To všetko na rozdiel od iného protagonistu politickej scény, ktorý napomáhal Vladimírovi Mečiarovi páchať všetky tie "divné kúsky", ktoré vyvrcholili "samoamnestiou" v čase, keď boli spoločne zastupujúcim prezidentom Slovenskej republiky. Nie je to nik iný, než súčasný prezident - Ivan Gašparovič. Kandidát, ktorý v doteraz posledných voľbách získal masívnu podporu slovenskej ľavice - SMERu. Má sa skutočne SMER čím chváliť? Alebo inak by SMER dokázal ponúknuť len kandidáta horších kvalít?

Sú však aj ďalší kandidáti, ktorí s takmer stopercentnou istotou nemôžu získať podporu SMERu.

Gašparkovskú čapicu nasadili nášmu prvému prezidentovi - Michalovi Kováčovi - jeho pôvodní stranícki kolegovia. Nehanbili sa pred prezidentský palác namontovať časomieru, ktorá odpočítavala zostávajúci čas jeho mandátu. Neštítili sa ani toho, že "vďaka samoamnestii" znemožnili vyšetriť, kto uniesol jeho syna a poslať objednávateľov a vykonávateľov tejto zvrhlosti do väzenia. Urobili z prvého slovenského prezidenta zlomenú osobnosť. Zastupujúcim prezidentom boli v čase roka neobsadenosti predzidentského kresla Vladimír Mečiar (predseda vlády) a Ivan Gašparovič (predseda Národnej rady SR).

Ako sme neskôr v r. 2009 zažili, ani to nebolo dostatočným argumentom, aby Ivan Gašparovič nedostal podporu jedinej ľavicovej strany - SMERu. Bolo lepšie mať takéhoto prezidenta, ktorý v parabole na výrok klasika slovenskej politickej scény "visí na šnúrkach od premierových gatí", než prvú ženu. Alebo išlo SMERu vtedy práve o tie "šnúrky"?

Machovský (čítaj mačovský) princíp v predvolebnej kampani v r. 2009 zvíťazil na celej čiare. Či už v červenom alebo v modrom kabáte. Keď kandidátku pravice, ktorá má česť s najväčšou pravdepodobnosťou menej pošpinenú, než súčasný prezident, nebola schopná poriadne podporiť "macho-úderka" jej vlastnej strany. Slovensko sa dovtedy zo svojej histórie nepoučilo. Poučí sa v blízkej budúcnosti? Alebo aj teraz bude "modrá-úderka" tancovať svoje tančeky až pokým to celkom nepretitruje?

Ako je slovenská politická scéna svojská "samoamnestiou", tak je svojská aj "samonasadzovaním Gašparkovskej čapice". Niektorí zo slovenských prezidentov to v rekordne krátkom čase dokázali aj sami, bez pomoci neprajníkov.

Slovensko si konečne zaslúži prezidenta, ktorý:

  • už v minulosti ukázal charakter,
  • je morálnou autoritou,
  • nepodieľal sa nikdy na potláčaní alebo prenasledovaní inak zmýšľajúcich,
  • preukázal, že je nevydierateľný,
  • má široký rozhľad a bohaté skúsenosti,
  • má jasnú víziu, ako pozdvihnúť Slovensko z morálneho a hodnotového úpadku,
  • nemá komunistickú minulosť.
Prečo by aj Slovensko nemohlo mať svojho Regana?
Len nech to nie je nik, kto bude pokračovať v tradícii Gašparkovských čapíc!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?