Možno je to skutočne odrazom schopnosti súčasného ministra školstva, vedy, výskumu a športu, že sa chce práve teraz zaoberať takýmto "závažným" a "naliehavým" problémom nášho školstva. Vie si to aj zdôvodniť tým, že krajiny ako USA, Nemecko, Rakúsko a pod. profesorov a docentov nemajú ako vedecko pedagogický titul, ale ako označenie funkcie. To sú však štandardné krajiny, ktoré vyriešili už ďaleko závažnejšie problémy. A hlavne majú poriadok vo financovaní vzdelávania, vedy a výskumu a v obsadzovaní pozícií na svojich univerzitách.
Konštatovaním, že každý sa zaoberá tým, čomu rozumie, som si kedysi u svojho šéfa nevyslúžil zrovna obdiv. Bolo to v súloslisti s jeho vyšetrovaním, kto nechal znečistené záchody v čase, keď firma neplnila obchodný plán, za ktorý zodpovedal. Viem si predstaviť, že si s týmto konštatovaním nevyslúžim obdiv ani u ministra.
Že by sa pán minister chcel touto snahou zapáčiť výrazne viac než piatim miliónom Slovákov, ktorí nikdy nebudú docentami ani profesormi? Odbúra tým zase jeden symbol (triednych) rozdielov! Možno Slovač aj na chvíľu zabudne, že vďaka tomu chlieb nebude lacnejší ani školstvo lepšie.
Aj keď v zdôvodnení píše, že vedecké rady budú mať vďaku zrušeniu vedecko pedagogických titulov docent a profesor viac času na vedu, výskum a vzdelávanie - pochybujem. Ich nedostatok času vyplýva z toho, že každý sa popri práci na univerzite snaží ešte zarobiť si nejaký ten peniaz pomimo, aby mohol žiť na úrovni univerzitných pedagógov.
Alebo že by to bol začiatok súťaže o prezidentský palác? Predsa veľa z tých viac než päť miliónov Slovákov, ktorí nikdy nebudú docentami ani profesormi, sú potenciálni voliči prezidenta! Tých docentov a profesorov je voličsky nezaujímavý počet.
A čo, keby sme sa rovno začali oslovovať teta a ujo? V prípade ministrov by to mohlo byť aj s veľkým U. Nech vieme, kto sú tí rovnejší.
Veď práve toto označenie prvého slovenského prezidenta po novembri '89 vyslovené z úst vtedy ešte len budúceho dnešného čelného ústavného činiteľa nášho štátu, umocnilo váhu autora citátu vo vtedajšej politike. Aj keď to bol prejav submisívnosti voči vtedy najsilnejšiemu mužovi nášho štátu (aj keď vtedy noviny v citácii uvádzali "..." pred samotným slovom). Dnes sedí v prezidentskom paláci.
Návrat k súdruhom a súdružkám by bol snáď príliš okatý.
Pápež Benedikt XVI vo februári tohto roka urobil významné a príkladné rozhodnutie. Odstúpil z pápežského stolca "...pretože ho fyzické a duševné sily opustili natoľko, že mu neumožňovali naplno a podľa jeho predstáv venovať sa svojim povinnostiam a riadne zastávať svoj úrad...". Bol pritom doživotne zvoleným pápežom.
Pokiaľ viem, pán minister nie je doživotne zvoleným ministrom. O to by mohlo byť jeho rozhodovanie jednoduchšie.
Keď si skutočne myslí, že najnaliehavejším a najdôležitejším problémom nášho školstva je existencia vedecko pedagogických titulov docent a profesor, bolo by prinajmenšom vhodné, aby si doprial trochu oddychu a hlavne sebareflexie, či nie je vhodný čas nasledovať príklad pápeža Benedikta XVI. Ibaže by považoval túto svoju iniciatívu za vedu, výskum a šport a chcel tým zdôrazniť svoju oddanosť aj ďalším oblastiam svojej zodpovednosti.
Keď už máme problémy s finančným ohodnotením našich pedagógov, tak nerobme z nich tety a ujov - či už bez alebo s tromi bodkami pred samotným oslovením! Doprajme im, aby mohli byť aj docentami a profesormi - práve a len tí, ktorí preukážu, že na to svojimi výsledkami, znalosťami a schopnosťami majú. Nech sa len vedecké rady zaoberajú tým, či niekto má alebo nemá na to, aby bol docentom alebo profesorom. To vôbec nie je strata času, ale nezávislosť akademickej pôdy.
Zostáva mi už len veriť a dúfať, že ich návrhy profesorov nebudú mať u úradujúceho prezidenta rovnaký osud, ako niektoré z neobsadených ústavných funkcií.